Ťažšia cesta býva krajšia - VBAC - môj príbeh

Autor: Katarína Ježeková | 1.12.2016 o 20:28 | Karma článku: 3,32 | Prečítané:  671x

Rozhodnutie je na nás. Samé si volíme cestu, spôsob, akým naše dieťa príde na svet. Podľa toho si máme vybrať pôrodníka. To som však pochopila až po druhom pôrode.

Prvý pôrod - sekcia (cisársky rez)

Moja dcéra sa rozhodla byť hore hlavou takmer po celú dobu v mojom brušku. Môj gynekológ, na ktorého už nedám dopustiť, ma vystríhal, že to bude indikácia k sekcii, no ak budem trvať na prirodzenom pôrode, budem tak rodiť. Niekoľkokrát mi zopakoval, že on sám má odrodených niekoľko pôrodov koncom pánvovým prirodzenou cestou a nikdy s tým neboli problémy. MUDr. Andel je skúsený pôrodník s dlhoročnou praxou. Myslela som si, že to teda pôjde a porodím ako vravel. No to som ešte netušila ako to v takej pôrodnici chodí. Ak nemáte zazmluvneného lekára, mesiac pred termínom pôrodu chodíte každý týždeň do tehotenskej poradne, kde slúži vždy iný lekár a to znamená, že čo lekár to iný názor. Pošlú vás na skonzultovanie "problému" k najvyššiemu - prednostovi, nech teda potvrdí, resp. vyvráti spôsob vedenia pôrodu, ten je ale zrejme len pre vašu info, keďže v deň pôrodu môžete natrafiť na úplne ďalšieho pôrodníka, ktorý sám zváži svoje možnosti a podľa toho sa zariadi. Takže rozhodnutie je síce na vás, ale keďže sa bojíte a chcete mať istotu, že všetko dobre dopadne, zvolíte si, ako ja, cisársky rez. Upokojí vás myšlienka, že aspoň budete dolu stále rovnaká a nezažijete tie strašné pôrodné bolesti.

Sekcia dopadla dobre, malú vytiahli krásnu, nepokrčenú, len mňa museli odvážať ako po havárii na izbu v necitlivom tele. Dostala som triašku a keď som si konečne začala cítiť nohy, tak sa pridružila strašná bolesť jazvy a predstava, že sa niekedy mám postaviť na nohy sa mi zdala nerealistická. Dieťa na kojenie mi doniesli hneď, ešte som si necítila nohy. Sestrička mi malú musela držala pri prsníku. No, moje prvé dieťa a ja som viac riešila seba a svoj zdravotný stav ako šťastie, že sa mi práve narodilo zdravé dievčatko.

 

Druhý pôrod - fyziologický (prirodzený, vaginálny)

Druhé dieťa sa malo narodiť o necelé dva roky po prvom, takže som dúfala, že budem môcť rodiť "normálne". Môjho gynekológa (na ktorého už nedám dopustiť) som sa na to pýtala a uistil ma, že ak budem trvať na tom, že chcem rodiť prirodzenou cestou, budem tak rodiť. No, ale človek sa bojí. Moju nerozhodnosť a strach z prirodzeného pôrodu zvyšoval fakt, že chlapec v brušku mal byť o dosť väčší ako je priemerná hmotnosť. Na internete som sa dočítala o VBAC a o rizikách, ktoré sú s tým spojené, pričom najviac rozoberané je riziko ruptúry maternice, teda roztrhnutie jazvy po cisárskom reze. Opäť to malo byť moje rozhodnutie, a môj gynekológ ma uisťoval, že napríklad on by ma v pohode odrodil po sekcii aj s väčším plodom. Tak som si zase myslela, že sa to dá a že ma niekto taký odrodí. Chyba. Príbeh z pred dvoch rokov sa zopakoval takmer ako cez kopirák, dokonca som bola aj na pohovore s dosluhujúcim prednostom a ten moje želanie rodiť fyziologicky uzavrel v správe takto: "Rešpektovať želanie rodičky rodiť vaginálne." Viackrát som si tú vetu čítala a nechápala som, prečo je tam slovo "rešpektovať". Veď rodiť vaginálne je samozrejmosť a rešpektovať majú iné požiadavky...či? Blížila som sa k termínu pôrodu a veľké ťažké brucho ma už priveľmi zaťažovalo. Rozhodla som sa konať. Nechala som sa hospitalizovať s tým, nech sa k problematike vyjadria čo možno najvyšší a nech mi poradia. Proste som chcela radu, nič viac. Lenže rady lekári nedávajú, lebo potom by sa to mohlo otočiť proti nim. To som pochopila, keď sa na mňa pozeral primár, neskôr na požiadanie aj ostatní lekári. Vždy mi povedali len, že musia rešpektovať rozhodnutie rodičky rodiť vaginálne. Skoro ma porazilo od hnevu, ja som chcela len ľudskú radu a ich názor. Pokojne by som sa rozhodla pre sekciu, ak by mi ozrejmili rozumný dôvod. Nikto síce proti vaginálnemu pôrodu nenamietal, ale všetci sa divili, prečo. Držali ma teda v nemocnici a ja som nechápala na čo. Veď čakať na spustenie pôrodu môžem aj doma, nie? Tak som si vypýtala (posilnená citom matky, ktorá má doma dvojročné dieťa) vyvolávačku na spustenie pôrodu. Službukonajúci lekár mi ju ale odmietol dať, s tým, že mám byť trpezlivá, vraj pre prirodzený pôrod je najlepšie ak sa spustí ako inak - prirodzene. Išlo ma roztrhnúť od hnevu a beznádeje. Išla som za primárom, ktorému som požalovala svoje námietky voči rozhodnutiu lekára a on na moje počudovanie zvolal celé plénum lekárov, aby sa išli na mňa pozrieť a skonzultovali moju situáciu. Hotová divadelná hra a ja v hlavnej úlohe! (už som dlho nehrala, asi mi to chýbalo) Pán primár mi zase prstom urobil Hamiltonov hmat, niečo podobné mi už robili dvaja doktori a raz môj gynekológ (takže už som bola zvyknutá na nepríjemné strkanie prstov) no a dohodli sme sa, že naozaj bude najlepšie, ak sa pôrod spustí sám a ich rozhodnutie zostať v nemocnici odôvodnili tým, že som po sekcii a tým pádom som riziková pacientka. Bodka. Prečo? Lebo som po sekcii. Viac neviem a ani som sa nedogooglila.

No, tak som sa rozhodla pôrod naozaj vyvolať, po svojom. Prechádzala som sa po schodoch z desiateho poschodia hore dolu a večer mi začala odtekať plodová voda. Neuveriteľne som sa tešila a hrdo som sa niesla, keď ma odprevádzali o poschodie nižšie, kde sa nachádzala pôrodnica.

Kontrakcie som mala celú noc a ráno prišiel manžel. Menili sa smeny a ja som vôbec nevedela, kto ma vlastne odrodí. Zrazu sa ako z neba zjavil dynamický a usmievavý muž. Podal nám ruku a predstavil sa. "Docent Záhumenský". A všetky obavy zo mňa zmizli. Počula som totiž o ňom už dávnejšie, keď pôsobil ako prednosta v Trnavskej nemocnici, zazmluvnila si ho moja kamoška a veľmi ho chválila. A neskôr som sa dopočula o jeho vymenovaní do funkcie prednostu tu v Ružinovskej nemocnici. Počula som o ňom, že je veľmi šikovný, a všimla som si, že v nemocnici už spravil isté organizačné zmeny. No čo bolo pre mňa v tej chvíli najpodstatnejšie, vraj je zástancom prirodzených pôrodov.

Pôrod postupoval pomaly. Zrazu sa vynorila akási mladá lekárka a povedala mi, že mi dajú infúzku, vraj, aby sme pôrod trošku urýchlili. Ja, že dobre. Keď ma napichli, zrazu mi to došlo - pýtam sa - to je oxytocín? Ona, že áno. Došlo mi zle, počula som, že potom sú z toho hrozné bolesti. V tom sa ako strela dorútil docent a okamžite oxytocín zrušil. Sestričky sa zatvárili. Pochopila som to, no verila som jemu. O nejaký čas som sa sama rozhodla pre oxytocín po spoločnom dohovore, lebo už som bola veľmi vyslabnutá a hladná. (apropo, div divúci - nechcela som epidurál). Takmer ihneď po zavedení oxytocínu mi začali neuveriteľné bolesti, dalo by sa to vydržať, ale ja som musela ležať kvôli kardiotokografu - monitoru dieťaťa - tak som tú bolesť zvládala veľmi ťažko. Zrazu predomnou stojí rovnaká mladá lekárka a pýta sa ma, prečo som sa vlastne rozhodla rodiť prirodzene. Mala skoro úsmev na perách keď z nej išli ďalšie slová niečo v zmysle viete, aj keď plod je hlavičkou dolu, a rana drží, to stále neznamená, že porodíte prirodzene, môžu sa vyskytnúť iné veci, hlavička nebude správne v pošvovom vchode,...bla bla bla a potom som už len rozumela - a nakoniec vám aj tak spravíme cisársky rez. V tom prišla ďalšia kontrakcia a ja som myslela, že zomriem. Od bolesti, ale aj od zúfalstva a bezmocnosti, čo som počula. Tak na čo sa tu potom snažím? Robia si zo mňa srandu? Po kontrakcii tam tá osoba už nebola, ale jej slová mi zneli v ušiach ako nočná mora. Nikto na sále vtedy nebol, len ja a môj muž. Po neutíchajúcich kontrakciách, ktoré som vtedy mala len predýchavať som ho začala prosiť, aby im povedal, že chcem sekciu. Manžel nechápal. Nezavolal ich. Našťastie. Pretože v jednej chvíli sa zjavil môj záchranca a môžem už len povedať, že odvtedy som sa cítila bezpečne. Pôrod, hoci bol komplikovaný a malý sa ku koncu dostal do tiesne a pán doktor ho musel vyťahovať zvonom, nakoniec všetko dobre dopadlo. A keď mi toho valibuka doslova hodil na brucho, bol to ten najkrajší pocit na svete.

Záver

To, že sa na mojom pôrode zjavil prednosta nemocnice považujem za malý zázrak, ktorý mi otvoril oči. Nezazmluvniť si lekára znamená zveriť sa do rúk službukonajúcemu lekárovi, ktorý v prípade akýchkoľvek komplikácií rozhodne o ukončení pôrodu sekciou. Mladší lekári nie sú školení zvládať rizikové a nebezpečné situácie inak. Potvrdili mi to viacerí lekári, s ktorými som sa na túto tému rozprávala. Po pôrode môjho 4350g vážiaceho syna som bola v nemocnici za hviezdu. Nie jeden lekár, či lekárka mi otvorene povedali, že oni by ma takto nenechali rodiť, alebo sa vyjadrili v zmysle, že rodiť veľké dieťa prirodzeným spôsobom je horor, ktorý už nechcú zažiť. Vtedy som pochopila, že zazmluvnenie lekára je naozaj nutnosť v prípade, že vám záleží na tom rodiť prirodzene. A pochopila som aj to, že hrdinka nie som ja, ale docent Záhumenský, ktorý sa nebál a dokázal spraviť aj z komplikovaného pôrodu krásny zážitok. Svojim pozitívnym prístupom ma psychicky veľmi podporil a vôbec na sebe nedal znať nervozitu, či obavy, že by to malo dopadnúť inak ako dobre. Som šťastná, že som to zažila a chcela by som to zažiť znovu, lebo priviesť na svet dieťa a ešte k tomu s láskou a oporou muža je krásne. Krajšie ako strohé vybratie dieťaťa z brucha.

Poďakovanie

Týmto sa chcem poďakovať celému tímu lekárov v Ružinovskej nemocnici, že mi venovali veľa času a rovnako za ich zodpovedný prístup. Menovite MUDr. Križkovi, ktorému ďakujem za odmietnutie môjho želania vyvolať mi pôrod indukčne. Ďalej primárovi MUDr. Hollému, ktorý bol vždy milý a ochotný so mnou prediskutovať moje obavy, sestričkám a sanitárom za ich láskavosť a v prvom rade Doc.Záhumenskému, ktorého príklad by mali nasledovať ostatní pôrodníci i ďalšie generácie.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Kotlebovi extrémisti v parlamente: Rozpustiť a vypustiť

Aj keď sú Kotlebovci opatrnejší, nemôžu si pomôcť. Porušujú zákony a stranu treba rozpustiť.

KOŠICE KORZÁR

Poručík Ihnát žiada ministerstvo obrany o degradáciu

Rozdávanie vojenských frčiek sa rozhodol riešiť radikálne.

KULTÚRA

Má najhorší názov, aký kedy film mal. Môže napriek tomu získať Oscara?

Zhodnotili sme šance nominovaných filmov.


Už ste čítali?