reklama

Život dospeláka, ďakujem neprosím.

Deti sú úžasné. Nepoznajú skutočný hnev, závisť, žiarlivosť, sú úprimné, rady sa smejú. Prečítajte si osemmesačný príbeh človeka, ktorý odmieta byť dospelým. Príbeh je nadnesený, aby vo vás niečo zanechal, a aby ste sa zamysleli, či naozaj chcete patriť do sveta dospelých. Nebojte sa, dobre to dopadne, a ja budem stále ja, aj keby ma zabíjali :)

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Ako dieťa som bola príliš nedecká, ako dospelá som príliš decká. Už to bude osem mesiacov, čo som sa oficiálne zaradila medzi dospelých. Z nášho divadla poznám slávnu vetu Macourka: "Prosím vstúpte do života - týmito dverami..." Vstúpila som. Prácu som si našla - ako to už u nás chodí - vďaka dobrým ľuďom, a aj keď to nebola moja "dream job", tešila som sa. Prácu som brala zodpovedne a svedomito, rada sa niečomu priučím. Tešila som sa. Mám pohyblivú pracovnú dobu. Tešila som sa. Rada spoznávam nových ľudí. ...nikto sa neteší. Nikto sa neusmieva. Málokto odzdraví. Ako je to možné, veď v detstve ma učili, že ľudia sa zdravia, a je neslušné neodzdraviť. Ako malá som dostala viackrát vynadané, ak môj pozdrav nebolo počuť. Teraz som medzi dospelými, tak prečo nezdravia? Ako dieťa som sa usmievala a dospeláci mi úspev opätovali. Teraz som dospelá a úsmev nevidím. Každý pokus o vtip musím vysvetľovať vetou "to bol humor".Učili ma byť milou a úslužnou. Vo svete dospelých vidím len vážne tváre. Alebo je to smútok? Je to závisť? Je to hnev? Čo je to? Čo spravilo z detí tieto chodiace mŕtvoly...? Neprestávam. Teším sa. Určite sa aj vo svete dospelých nájde niekto milý, a šťastný. Že by to bolo v inej firme? Že by peniaze naozaj robili ľudí šťastnými? Pri tejto myšlienke odchádzam z môjho obľúbeného divadla. Šoférujem a odrazu ma iné auto vytláča do vedľajšieho pruhu. Nechápem, veď idem dobre. Neuhnem. Nechápavo spomalým, aby som svojím zmätením neublížila chodcom čakajúcim na zelenú, rozmýšľam, áno, išla som v správnom pruhu. Odrazu počujem trúbenie. Veľké čierne auto za mnou trúbi, predbieha ma, dáma v kožuchu s veľkými červenými perami mi ukazuje prostredný prst a pritom sa snaží pohnúť aj hornou perou, aby mi vysvetlila, že... ani ona, ani jej vodič nie sú šťastní, ani dobrí, aj keď majú peniaze. Som otrasená, nebojím sa, necítim nič. Len nechápavo krútim hlavou. Kde sa berie toľká zloba? Keď som prišla unavená domov, zabudla som. Tešila som sa. S mojím snúbencom chystáme svadbu. V deň zásnub mi zvoní telefón. Vykradli nám auto. Ukradli autorádio, stierače, a dokonca aj krížik visiaci pod zrkadlom. Necítila som hnev. Necítila som smútok, len som nechápavo krútila hlavou. Zabudla som. Po mnohých ďalších skúsenostiach som pochopila, že sa Ivan mýlil a ľudia SÚ zlí a ľudstvo JE príšerné. Do práce chodím stále menej rada. Robota je fajn, aj pracovný čas, no ľudia sú... dospelí. Moja veľmi dobrá kamarátka mi kedysi povedala, aby som sa obklopovala ľuďmi, s ktorými mi je dobre. Vždy, keď idem do práce na to myslím... Idem a neusmievam sa. Neteším sa. Nezdravím. Dospela som.

Katarína Ježeková

Katarína Ježeková

Bloger 
  • Počet článkov:  12
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Temperament ma poháňa vpred. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu