Deti milujú pravidelný režim,...alebo rodičia?

Asi preto, že sa nehráme. Bodka. Spánok však vyžadujeme aj od detí a najradšej sme, ak je pravidelný, pretože my dospelí máme radi pravidelnosť a plánovanie a teda chceme, aby deň išiel podľa plánu, ak sa tak nestane, sme nervózni a necítime sa dobre. Zaujímavé pre mňa je, že deti žiadne plánovanie dňa nepotrebujú a aj tak majú lepší deň ako my dospeláci. No nič,... každopádne, ak nie ste rodič a stretnete sa s rodičom a nemáte sa práve o čom baviť, a už ste si odpovedali na to ako sa máte, môžete použiť otázku „Ako tvoje dieťa spáva?“. (Spánok sa rieši, myslím, asi do takých... neviem, do koľkých rokov? Možno aj celý život.) Moja dcéra je v správaní ukážková. Je milá, slušná, dobrá, tichá, vie sa zahrať sama. Jediné, v čom „zlyháva“ je v poslednej dobe spánok. Uspávame sa dve hodiny len taký fukot a niekedy aj viac. Počas tohto rituálu mnou prejdu vždy fakt všetky emócie a presne viem v akom poradí chodia. Čakám a pripravujem sa na ne. No srandovné je, že aj tak vždy dúfam, že k tým najnegatívnejším nedôjde a zaspí o trochu skôr než prídu. Omyl, vždy sa vytočím a končí to tak, že musím odísť z izby, aby som sa ukludnila (aby som jej neublížila). Dnes som však neodišla, nevydržala som to a chcela som, aby sa už po rozprávke, čičíkaní, hladkaní, škrabkaní, skákaní, lození, vyzliekaní a naťahovaní ponožiek konečne prestala hmíriť a vymýšľať, no a jediné, čo pomáha, je ak jej chytím všetky údy, a ona sa po pár mrnčaniach upokojí a postupne zaspí. Dnes to však prebehlo inak. Chmatla som ju a ona dostala histerický záchvat! Začala plakať, zúriť, vrčať, vrieskať, kašlať, chrčať... trvalo to asi desať minúť. V hlave som si hovorila, že nie, nepoľavím, ak je tvrdohlavá ona, aj ja viem byť, nesmie vyhrať, inak by si týmto správaním vydobíjala aj iné veci. Ale nakoniec som ju silno schmatla, zvreskla po nej nech prestane a silno položila do postele. Prestala, ale začala rytmicky híkať. Najprv som ju nechala, ale potom som pochopila, že ma potrebuje. Silno som ju objala a ostali sme tak dlhší čas. Trochu sa upokojila. Otvorila som okno. Pohladkala som ju a ona konečne začala pomaly rytmicky dýchať. Zaspala. Srdce mi bilo ako o dušu. Cítila som sa strašne. Rozmýšľala som, čo všetko som jej práve zapríčinila, čo ak to na nej zanechá nejaké psychické následky, čo ak... a čo ak...?! A spomenula som si, že niečo podobné som videla pre rokom, keď sme boli hospitalizované v nemocnici na kožnom oddelení (nič vážne). Boli s nami na izbe mamička s dvojročnou dcérkou a ona mi hovorila, že ich zaspávanie prebieha vždy s plačom. A aj som to videla. Vtedy som tomu nerozumela a veľmi som ju za to odcudzovala. To mala tá naša necelý rok a zaspávala ukážkovo. Teraz má dva, ako to dievčatko vtedy a ako sa hovorí „aj na psa príde mráz“. Všetko človek pochopí, až keď to zažije. Mrzí ma, čo sa dnes odohralo a možno sa týmto článkom chcem trochu vyspovedať z môjho činu, a tajne dúfam, že sa v mojom príbehu nájdu viaceré matky, ktoré sa nie vždy zachovajú tak ako by mali. Myslím však, že takých situácií ešte bude. C´est la vie!